Bielorusko 2019

Cesta do Bieloruska

časť 1.    

      Rok sa stretol s rokom a po minuloročnom výlete do Petrohradu (viem, blog som nedopísal, moja lenivosť hravo porazí moje ambície) som sa rozhodol vybrať znovu na východ, tentokrát do Bieloruska.Novinka je, že som šiel sám, Peter zase stavia nejaký barák a aj keď si to chudobní ľudia neuvedomujú, tak aj bohatí musia pracovať a niekedy veľmi tvrdo.

       Hondička prežila prvú zimu v garáži a nesťažovala si. Na Mikuláša dostala na novo nastriekanú kapotu, štartér bol po smrti repasovaný a keďže som jazdec a nie mechanik, tak som považoval auto za výletu schopné.

      Odchod som naplánoval na sobotné ráno s prvou krátkou etapou do Košíc, ktoré sú najkrajšie mesto na svete a popri tom je to aj moje rodisko a miesto, kde žije moja rodina. Cesta začala ubiehať krásne, dokonca som si povedal, že prvých 200 km nepôjdem po diaľnici. Avšak asi 45 km za Bratislavou som si uvedomil, že som si asi nevzal laptop. Kontrola kufra potvrdila môj predpoklad a dostal som sa pred Sophiinou voľbou. Dokážem si dva tri týždne pozerať filmy a porno na mobile? O hodinu som znovu vyrazil z domu a tentokrát som si to namieril rovno na diaľnicu. Tá mala byť hotová z Bratislavy do Košíc v časoch, keď boli dnešní prvovoliči ešte vo výrobnom procese. Ani dnes ešte stále nie je hotová a za Žilinou sa premení do permanentne plnej cesty s obmedzenými možnosťami na predbiehanie. Keďže primárne jazdím na coupe od BMW, tak som zabudol, že predbiehanie berú niektorí vodiči ako statusovú záležitost a nechať sa predbehnúť starou Hondou považujú za nedôstojné. Hneď dva krát sa predbiehaní šoféri rozhodli náhle zvýšiť rýchlosť, keď som už bol v pruhu, kde jazdia autá opačným smerom. Hondička je síce staršia, ale je to 6 valcový VTEC s trojlitrovým benzínovým motorom a na podlahu zosľapnutý plyn mi umožnil byť zrazu na ich úrovni. Pohľadom na nich som sa snažil zistiť ich motiváciu pridávať, ale obaja práve vtedy sledovali niečo veľmi dôležité na palubnej doske a nemohli mi venovať pozornosť. Zaujímavé je, že na Ukrajine a v Bielorusku som sa s tým už nestretol. Nuž nafúkané 4 valce asi priťahujú nafúkaných vodičov asi len u nás.

      Ak v Spišskom Štvrtku zídete z diaľnice, tak cesta vedie okolo Spišského hradu

      Môj otec síce tvrdí, že jesť, spať a súložiť (používa expresívnejší výraz) sa nedá do zásoby, ale podľa toho čo všetko mi navaril to určite nemyslí doslova minimálne s tým jedlom. Večer sme si ešte pozreli snooker na Eurosporte, ktorý je náš rodinný šport na sledovanie (športovať sa da aj s motýlikom) a zaspal som spánkom spravodlivých.

      Ráno som si skontroloval na webe čakacie doby na dvoch hraničných prechodoch na Ukrajinu a zvolil som menší, viac od ruky, ale bez čakacej doby. V Ubli, tak sa prechod na slovenskej strane volá, boli predo mnou skutočne iba tri autá a než som si pripravil papiere, tak ich bolo treba dať slovenským pasovákom. Slovenských colníkov nezaujíma čo beriete zo Slovenska preč, ukrajinských však áno. A na môj vkus až priveľmi. V mojej plechovej Rimowe mám rad poriadok a preto colník rýchlo našiel celý balík Nootropilu. Tieto tablety podporujúce mozgovú činnosť dostával ku koncu života aj súdruh Husák, aby ČSSR mohla smerovať ku krajším zajtrajškom. U nás sa tieto tablety dajú kúpiť v lekárni bez predpisu, ale občas okolo toho robia lekárničky tanečky a vykrúcajú sa, že sa to nedá. Teraz však moje tablety vzal do správy ukrajinský colník a ja som si uvedomil, že ak ich bude posudzovať veľmi reštriktívne tak sa možno v najbližšom čase nebudem musieť starať o svoj denný program. Jeho osobné znalosti mu neumožnili prijať rozhodnutie a šiel sa poradiť do hlavnej budovy. Stál som asi dvadsať minút pri aute, v hlave vytváral postupy riešenia situácie a sentimentálna časť mysle mi radila vychutnávať si posledné momenty slobody. Zo snenia ma vytrhol colník, ktorý mi znenazdajky vrátil tablety a poslal ma kade ľahšie. Keby som vtedy vedel, že toto bol najjednoduchší zo 4 hraničných prechodov, tak idem rovno domov. Takto som však pár desiatok metrov za hranicou urobil posledný telefónny hovor na neroamingovej siete vydal som sa natankovať ukrajinský benzín za 60 percent európskej ceny.

      Na Ukrajinu som prešiel cez menší z prechodov a preto som musel pokračovať cestou, ktorá je na mapách len o trochu hrubšia ako vlas. Karpaty, zákruty, prázdne cesty a žiadny spolujazdec, ktorý mi pripomína cenu svojho života. Kde inde pripomeniem Honde, že nemá motor, ale strojovňu a že pán Sochihiro vypustil japonského draka na závodiská po celom svete. Ešte vyjsť z prvej dediny a zábava začína. Avšak to čo prišlo mi takmer vyrazilo dych. Najbližších asi 40-50 kilometrov sponzorovalo 10 z 10 predajcov tlmičov a liekov na nervy. Tam nebolo 25 metrov cesty, kde by sa v dierach nemohla skrývať stredne veľká lesná zver. Buchanka by tadiaľ neprešla. Keby som nemusel držať volant dvomi rukami a neustále ho strhávať zo strany na stranu, tak si len utieram slzy. Dvojciferná rýchlosť mi vlievala nádej do srdca, rýchlosť nad 30 bola nemilosrdne trestaná vpádom do výmoľu. Miestami som sa chcel vydať radšej lesom. Občasné dediny presmerovali môj plač z utrpenia Hondy na život miestnych ľudí. V detstve by som neveril na existenciu takýchto miest. Šialenstvo dovŕšili vojenské checkpointy so znudenými mladými vojakmi obsluhujúcimi závory, ktorí vlastne ani nevedeli čo majú kontrolovať. Všetko bolo zrazu nečakané a prítomné. Nedialo sa tu nič, ale musel som mať na to úplne sústredenú myseľ. Nesledoval som ani kilometre a čas.

Aj tá najstrašnejšia cesta v momente môže zmeniť na okruhový asfalt. Vpravo vozidlo s 1 koňskou silou

      A rovnako bizarne ako to prebiehalo to zrazu v jeden moment skončilo. Bez akéhokoľvek dôvodu sa cesta premenila na novú širokú dvojprúdovku. Karpaty postupne vystriedal širokouhlý výhľad zvlnenej krajiny a po ceste som mohol ísť na plný plyn obmedzený iba zákonmi fyziky. A teda ešte aj zmesou strachu, neistoty a zdravého rozumu. Ak pôjdem tak rýchlo ako chcem a ako sa dá, tak mi spravodliví policajti nedajú pokutu, ale ma vyvlečú z auta a zastrelia ma. Nevedel som nájsť v pamäti žiadne informácie o tom ako postupujú miestni strážcovia bezpečnosti pri kontakte s cudzincami. Verím v silu peňazí a viem vytvoriť podmienky, ktoré druhú stranu neurazia a zároveň umožnia eliminovať zbytočné papierovanie. Zároveň to považujem za vlastné zlyhanie a snažím sa vyriešiť situáciu bez toho, aby boli peniaze predmetom dohody. Mudrovanie bokom, 130kmh som uznal za rýchlosť umožňujúcu vyriešiť všetky situácie k mojej spokojnosti. S približujúcim sa Ľvovom začala premávka hustnúť a postupne som sa stal primeranou súčasťou dopravy. Hondička má v rodnom liste dátum 1.1.2000 (prvé auto milénia) a navigácia bola v tom čase ešte v plienkach a v luxusných autách. Zároveň som už nemohol byť online kvôli cene roamingu. Využívam preto vopred stiahnuté mapy z Googlu a zatiaľ si nespomínam, že by ma sklamali.

      Opitá višňa- v Ľvove sú desiatky nálevní v ktorých si štamgasti i okoloidúci dodávajú sily. Tu krízu nepoznajú.

      Ubytovanie som si vybral priamo v centre mesta, aplikácia Booking sa mi líška tým, že ma označuje ako genius. V praxi to znamená, že niektorým ubytovaniam nasadí vyššiu cenu a mne ju ponúknu za normálnu, tváriac sa, že mi dávajú zľavu. V prípade Ukrajiny a neskôr aj Bieloruska je však cenová hladina za ubytovanie v centre mesta na noc veľmi konkurenčná cene dvoch drinkov v Zurichu. Na rozdiel od Zurichu však nie je absolútny problém nájsť parkovacie miesto. A nielen tam. Ani v Minsku či Kyjeve som nikdy nemusel riešiť problém, kam s autom. Ak už nič iné, tak toto im môžeme ako motoristi závidieť. Bolo ešte len nedeľné poobedie, bol som osprchovaný a vybalený a tak som sa mohol vydať na svoju 3. návštevu Ľvova.