Na Varšavu!!! (3)

Predslov: Všetky údaje v tomto článku sú vymyslené, okrem údajov, ktoré sa Vám páčia a s ktorými súhlasíte. Tie sú naopak absolútne pravdivé. V tomto článku nebude urazená žiadna menšina, väčšina a ani priemer okrem automechanikov a tí si to zaslúžia.

Na Varšavu!!!

Dajte mi ešte chvíľku než vyrazíme. V piatok popoludní som ešte musel ísť na poštu, lebo mi kamoška zo Štokholmu poslala snus a keďže som bez neho stratený, tak som si musel nechať zavolať vedúceho, aby bezodkladne našiel moju zásielku. Našťastie to zvládol a mohol som ísť spokojne domov. Avšak keď som naštartoval auto, tak ostali brzdy zaseknuté. Pochopil som, že je to preto, lebo som mal zatiahnutú ručnú brzdu a keď som ju vrátil pred jazdou naspäť, tak lanko ostalo napnuté a kolesá zabrzdené. Obratom som zavolal Paľkovi s ktorým som sa zoznámil v diskusii môjho prvého blogu a ktorý moje auto poznal a dokonca aj volant v našej Hondičke bol od neho. Poradil mi ísť pod auto a z bŕzd kolies odpojiť lanko, kliešťami rozhýbať pružinu zaseknutej brzdy a vrátiť lanko naspäť. Teraz už viem, že som to nemal robiť sám a hlavne nie s autom, ktoré je zaparkované akokoľvek inak než na rovine. Keď som totiž zvesil lanko brzdy z kolesa, tak sa už nezabrzdené auto začalo pomaly hýbať dolu kopcom.  Problém bol akurát v tom, že ja som pod tým autom ležal. Vďaka bohu sa asi po 40 cm zastavilo. Ak som mal pred tým, než som sa sám pustil do opravy nasrané v hlave, tak teraz som mal skoro v nohaviciach. Kliešťami som to potom rozhýbal, nasadil naspäť a všetko zas fungovalo, ale toto už nechcem nikdy zažiť.

Ráno som prišiel po Petra, ktorý zaspal, lebo večer ho ešte bola navštíviť bratislavská frajerka. Po rokoch sme prelomili nemennú zásadu, že cestujeme vždy iba s príručnou batožinou, aby sme nemuseli na letiskách čakať a hlavne to pri všetkých presunoch vláčiť. Takže sme mali obaja stredne veľký kufor. Po krátkej zastávke na kávu v Piešťanoch sme museli o 11 v Žiline vyzdvihnúť Petrovi frajerku z Martina na ďalšiu kávu, aby sa mohli pred cestou rozlúčiť. On to nazýva polyamorfia a tvrdí, že každú z nich miluje, keď je práve s ňou. Veľmi to neriešim, každej som pridelil kódové meno, podľa ktorého ich rozoznávam, keď mi o nich rozpráva historky. Zo Žiliny sme nešli na Varšavu cez Český Tešín ako všetci normálni ľudia (po hneve českých diskutérov pri prvom blogu som sa rozhodol, že Tschechei obídeme na sto honov), ale cez malý slovensko-poľský prechod Skalité-Zwardoň. To som však netušil, ako sa tejto relatívne jednoduchej úlohy zhostí navigátor Peter. Našiel najkratšiu cestu cez Oščadnicu, ktorá je však okrem jeho navigáciee už len na vojenských špeciálkach. Šírka cesty ledva na jedno auto, raz som škrtol podvozok tak, že som už len pozeral do spätného zrkadla ako budem vidieť za nami čiernu čiaru z rozbitej olejovej vane. Po 20 minútach sme boli konečne späť na ceste kde už chodili aj iné autá. Jedna zo skutočných výhod EÚ je to, že na hranici stačí spomaliť na 70-ku. Zanedlho sme boli aj na hlavnej ceste z juhu do Varšavy. Zaujímavé je, že od Katovíc a Krakova nemajú Poliaci postavenú diaľnicu do hlavného mesta, ale iba proti sebe vedúce dvojprúdové cesty oddelené trávnatým pásom. Takže ako naša diaľnica. Problém je v tom, že každé dva kilometre je na tejto ceste semafor, aby sa pripájali a odchádzali autá na krížom postavenú cestu. A keďže Poliaci sú skôr poľnohospodári ako inžinieri, tak tam majú nastavenú červenú vlnu, aby sme na siedmych z desiatich semaforov vždy minútu stáli. Takže akoby sme mali na diaľnici z Brna do Prahy alebo z Bratislavy do Žiliny postavených sto semaforov. Inak ale jazdia Poliaci dosť kultivovane, veľmi podobne ako sa jazdí u nás. Možno to ale bolo tým, že sme šli v sobotu. Do Varšavy by sme dorazili aj skôr, ale asi sto kilometrov pred mestom sme tankovali a Peter vzal znovu navigáciu do ruky. Trvalo mu 36 (slovom Tridsaťšesť) kilometrov než nastavil do navigácie adresu hotela. Využíval pri tom dve navigácie (Vaze a Google Maps), dva krát reštartoval mobil a potom mi asi 15 kilometrov pred mestom prikázal zísť z cesty a zabočiť vľavo. Je pravda, že som vybral kvôli parkovaniu a možným zápcham v pondelok hotel radšej mimo úplného centra, ale tam kam nás zaviedol on možno niektorí ľudia nevedeli, že skončila druhá svetová vojna. Búchal sa do hrude, že on sa toho ani nedotkol a že sa to celé stalo samo. Narodil sa v čase, keď sa po nové správy chodilo na týždenník pred filmom do kina a preto som sa na neho za to nemohol hnevať že si nerozumie s technikou 21. storočia. Naučil som sa preto zvyšok cesty naspamäť a aby som neurazil jeho ješitnosť, tak som sa tváril, že idem podľa jeho pokynov.

Presne o šiestej večer sme dorazili do hotela. Hneď vedľa vstupných otočných dverí bol nepoužitý žltý tandem, ktorý sa mi veľmi páčil. Vestibul bol rozdelený recepciou na reštauračnú a barovú časť. Sterilný kongresovo-biznisový hotel, ktorý ničím neurazí, ale na večeru sme šli radšej do tureckej reštaurácie cez cestu o ktorej v recenziách písali, že je z tureckých najlepšia vo východnej Európe. A bola dobrá, ale to už pomaly začínalo finále Ligy majstrov a to sa pozerá lepšie bez tureckej hudby.

Nedeľu sme si vyhradili na mesto. Do centra vedú široké bulváre a keďže boli všetci Poliaci v kostoloch, tak boli prázdne. Stiahli sme si okná, vrátane strešného a vypeckovali z kazety nášho Bose autorádia Guns and Roses. Lakte z auta von a hlavy sme kývali v rytme hudby. A to máme, najmä vďaka Petrovi, spolu viac než sto rokov. Na križovatke vedľa mňa zastavil frajer na BMW s frajerkou. Až keď sme sa pohli, tak som si všimol, že nám to chce ukázať, ako sa jazdí. Mal som nastavený 3 stupňový automat a tak som teda zošliapol plyn na podlahu. Keď si uvedomil, že ho predbiehame a jeho plán sa zrútil, tak sa ešte chvíľu pokúšal dobehnúť zmeškané, ale to sme šli už obaja v ústrety odobraniu vodičáku. Navyše som nejavil ani najmenšie známky, že ešte niekedy v živote chcem spomaliť, tak to vzdal a vzápätí sme museli aj my, lebo sme boli blízko ďalšieho semaforu. Dovliekol sa za nami ako zbitý pes. Mali sme toľko slušnosti, že sme sa mu neposmievali, ale sme sa obaja tvárili, že sme zaujatí do rozhovoru a že sme si vlastne ani nevšimli, že sa pretekalo. Toto som nerobil ani keď mi bol dvadsiatnik. Asi preto, že som vtedy nemal 200 koňovú Hondu. Hondu som síce mal, ale 90 koňový Civic a ten by teda v takýchto súbojoch neobstál.  

Dokonca aj v centre sme zaparkovali bez problémov. Je zaujímavé, ako málo toho vieme o Poľsku. Máme s ním dlhú hranicu, veľmi podobný jazyk, ale prakticky žiadnu spoločnú históriu a v podstate o nich vieme veľmi málo. Ešte tak ľudia z pohraničia chodia na lacné nákupy do prvého okresného mesta, ale málokto sa vyberie na dovolenku do Poľska. A pritom je to pekné, čisté, udržiavané, lacné, blízke a podobné mentalitou. Po meste nechodia žiadni ramadáni ani kultúrni obohacovači, Poľky sú pekné a majú väčšie prsia. Je to dobrá krajina.

Podvečer sme na hoteli dali hlavy dokopy a prišli sme na to, že musíme upraviť itinerár. Keďže bude vhodnejšie, aby sme do cieľa našej cesty dorazili pár dní neskôr, tak sme naplánovali ďalšiu noc do Gdaňska. Tentokrát som vybral hotel v úplnom centre mesta, lebo mal mimoriadne vysoké hodnotenie. Ako Genius a Wordsmith (to označenie mi dali oni) v aplikácii booking.com mi dali 56% zľavu a hoci nemajú parkovisko, tak to určite nejako zase vymyslíme. Ráno je múdrejšie večera.