Japonsko - Múzeum áut

Austin 7 Sport Special. Môj favorit.

Motorcar Museum of Japan

        Pri plánovaní cesty som hľadal miesta, kam sa vybrať. Primárne som si šiel pozerať japonské záhrady, ktoré som v lete objavil prostredníctvom nádhernej japonskej záhrady v Bonne. Japonci ich majú kvantá, ale 3 z nich sú považované za najvýznamnejšie. Kenrokuen v Kanazawe je jedna z tých troch. Len 40 kilometrov odtiaľ je najväčšie japonské múzeum áut. Volá sa Motorcar Museum of Japan a ja som mal o program na jeden deň postarané.

budova múzea prechádza renováciou fasády

        Z hotela som to mal na stanicu asi 7 minút pešo. Vždy som sa snažil nájsť si ubytko blízko stanice, lebo si nerád ničím moju Rimowu. Japonské vlaky chodia na minútu presne a japonské železnice sú vážená inštitúcia. Rušnovodiči i sprievodcovia nosia biele rukavice, pri vstupe a odchode z vozňa sa poklonia, aj keby vošli 16x. Raz som videl ako si dve sprievodčíčky na nástupišti odovzdávali službu. Striedajúca čakala na presne určenom mieste, kde z vlaku vystúpila tá, čo končila. Postavili sa proti sebe zoči voči, zasalutovali a striedajúca prečítala správu. Aj nová mala pri sebe nejaký papier a prečítala ho odchádzajúcej. Na záver si ešte raz zasalutovali a pobrali sa každá svojou cestou. Medzičasom okolo nich prešlo možno 70 ľudí a jedine ja som na to čumel ako puk (vyjevene koukal, nezrídka s otevrenou pusou).

        V ten deň som ale dobehol na vlak v poslednej chvíli. Zadýchaný som si sadol do prázdnej štvorky. Keď som chytil dych, uvedomil som si, že vlak je v podstate plný, ľudia stoja a vedľa mňa a oproti mne sú tri voľné miesta. Na opierkach hlavy bolo napísané aj v angličtine, že je to pre fyzicky a duševne chorých, tehotné ženy a starcov. Vedel to celý vlak okrem mňa, ale nikto mi nič ani brvou nenaznačil. Keby som tam zakaždým sedel tri týždne, tak by mi nikto nič nepovedal. Všetci by to vždy vedeli, ale ako sprostého „gaijina“ by ma tam nechali sedieť a užívali si svoju morálnu prevahu. Oni fakt nie sú normálni.

Keď oddeleniu dizajnu neprezradia, kde sa vyvíja nový model. Nissan S Cargo.

        Zo stanice Awazu to boli skoro 3 km pešo, ale to mi nevadilo. Aspoň som si mohol pozrieť ako to vyzerá na vidieku. Domy sú bez štipky invencie. Zvyčajne dvojposchodové a s prekvapivo malým pôdorysom, hádam 8x8 metrov. A to je ešte dole vyhryznutý kus, ktorý slúži ako otvorené kryté parkovisko. V Japonsku nie je zaparkované žiadne auto pri ceste. Ani pred domom, kde my zvykneme mať pocit, že nám tento kus verejnej komunikácie patrí, keďže tam máme dom. Tie domy na mňa pôsobili trochu bezradne. Akoby im chýbal niekto, kto im prikáže čo si majú postaviť. Akoby na nich slobodná vôľa pôsobila desivo. Pre Slováka je najkrajší dom taký, ktorý mu budú závidieť všetci susedia. Čo na tom, že má o poschodie viac než treba. Tak tam nebudeme v zime kúriť. Japonec si postaví dom tak, aby nikoho neurazil. Netrčať z radu. Ich spoločnou vlastnosťou bolo, že sú okamžite zabudnuteľné. Naďalej verím v existenciu krásnych domov a pri najbližšej návšteve Japonska si to zaradím na môj „bucket list“

A keď sú pri vývoji aj dizajnéri. Tento Jaguár by som miloval aj keby nemal motor

        Múzeum sa nachádza „in the middle of nowhere“.Konečne som k nemu konečne došiel a práve prechádzalo renováciou svojej viktoriánskej fasády. Keď to dokončia, tak to bude zase vyzerať ako vlaková stanica v stredne veľkom indickom meste. Na veľkom parkovisku boli asi 4 autá. Je jasné, že táto súkromná zbierka zo vstupného nežije. Pred vstupom stál už ako súčasť výstavy 6 metrový Lincoln Continental a RR Phantom. Vo vnútri mi chutná Japonečka predala lístok a pre evidenciu zisťovala odkiaľ som. Nezdalo sa mi, že už slovo Slovakia niekedy počula, lebo ho po mne zopakovala a pridala veľmi dlhé Ooooooooooh. Výstava sa rozkladala na troch poschodiach s vloženými dvomi medziposchodiami. V otvorenom priestore v strede premával sklenený eskalátor a niekde tam boli výťahy. Čo ale dokonale napĺňalo moju predstavu absurdity bola funkčná zbierka toaliet a pisoárov. Na mužskom bolo asi 11 pisoárov, každý z inej krajiny, takže som najprv zvolil obhliadku a nakoniec som zvolil švédsky, poňatý funkcionalisticko-minimalisticky. Samozrejme som šiel aj na ženský, kde zas boli misy z celého sveta. Bolo jasné, že toto múzeum si ma získa.

austrálsky príspevok v kategórii ženský záchod

        Dokopy som tam bol skoro 6 hodín, ale to už som sa trochu aj motal. Autá boli usporiadané logicky, ale nesystémovo. Jeden rad bol napríklad venovaný autám s „mrkačkami“. A jeden rad boli proste červené autá. Ako sa asi dalo čakať, európskych áut bolo poskromne, medzi vyše 500 autami len 3 BMW, 4 Volvá, trochu viac Mercedesov, Jaguárov a ostatné európske značky zastúpené len kvôli výnimočnému modelu. Obdobne aj americké. Zato japonských tam bolo ako nasr veľa. Jasné, že som niektoré poznal či už kvôli obvyklosti alebo kultovosti, ale jasne, že sa mi najviac páčili ich nezmysly. Požiarne auto, ktoré by uhasilo maximálne požiar šporáku, malá Honda s pásmi namiesto zadných kolies, auto kategórie key car s gullwing dverami, Nissan, navrhovaný ľuďmi, ktorí dovtedy videli na planéte Zem iba Multiplu a hausbot, môj obľúbený Messerschmitt – výzorom nevlastný brat hadraplánu.

tohto požiarnického auta sa oheň veľmi báť nemusí

        Z povinnej jazdy tam bol Mercedes 300 SL, ktorý nesmie chýbať v žiadnom slušnom múzeu, Alfa Romeo Spider, Toyota 2000 GT, Honda NSX, Maserati, Lotus atd.

Honda na D1

         Mňa najviac oslovila Mazda Cosmo Sport s Wankelovým motorom a geniálny Austin 7 Sport Special. Keď tu bol minule článok a vášnivá debata o výfukoch, tak tento by si zaslúžil pozornosť. Naopak opovrhnutie všetkých fanúšikov Škodoviek za externý kufor, jediný odkladací priestor, pretože tam, kde zvykne kufor byť, je neskutočne pekne umiestnená rezerva. A upevnenie kapoty motora koženým opaskom už nikdy nebude prekonané. Crème de la Crème…

Austin 7 Cosmo Sport. Všimni si výfuk, kufor, nerovnako umiestnené sedadlá a rezervné koleso

Mazda Cosmo Sport s Wankelovým motorom

        Popisy k autám sú v japončine vždy, v angličtine občas, ale keďže som bol jediný „nejaponec“ za celý deň, tak je to v poriadku. Aj keď je tam priestoru dosť, tak áut je ešte viac. V podstate okrem tých, ktoré stáli vonku na daždi a Rolls Royce v ktorom sa viezla lady Diana počas návštevy v Japonsku sa žiadne z áut nedalo obísť. Boli umiestnené pomerne natesno vedľa seba, takže okrem tých na konci radu sa ostatné dali vidieť len en face. Trošku viac ako múzeum to bola verejne prístupná súkromná zbierka áut, kde majiteľovi nikto nehovoril čo a kam si to má umiestniť.

Keď Japoncom dovolia postaviť sporťák. Jiotta Caspita

        Rozpísal som sa viac než môže byť kdekomu milé, takže môj sľub o recenzii jedla, ktoré som dal Breakthru-ovi bude musieť ešte chvíľu počkať. Môžem však predznamenať, že nie je pikantné, výjmuc wasabi ako prílohy, Kladie sa veľký dôraz na vizuálnu stránku, čerstvosť a lokálne suroviny. A Kaiseki v Kjote si zaslúžia samostatný článok. Ale o tom inokedy…