Z Poľska do Lotyšška (4)

Predslov: Všetky údaje v tomto článku sú vymyslené, okrem údajov, ktoré sa Vám páčia a s ktorými súhlasíte. Tie sú naopak absolútne pravdivé. V tomto článku nebude urazená žiadna menšina, väčšina a ani priemer, len mizerné decká, ktoré vrieskajú.

         Gdaňsk nesklamal. Bývali sme úplne v centre, za hotelom začínala pešia zóna. Ak boli vo Varšave každých 50 metrov rumunské cigánske harmonikárky tu s dieťaťom, tu so psíkom, tak v Gdaňsku to boli školské exkurzie s miestnym sprievodcom, ktorý do nich tlačil toľko informácii, že už ho žiadne decko nepočúvalo. Gdaňsk bol odjakživa nemecké mesto a kam oko dohliadlo, tak to mohlo vidieť v architektonickej stope. Staré mesto vystavané z priznaných tehál vrátane kostolov alebo Fachwerkbau (hrázdené stavby sa to myslím povie po našom). Keď nás na hlavnej ulici oslovilo prvé vyzývavo oblečené a namaľované dievča, tak sme si vypočuli ponuku a pozvánku do striptízového podniku so súkromnými kabínami a 25imi na všetko odhodlanými slečnami. Druhý a tretí krát to už nebolo zaujímavé a keď sa k nám vydala po pár sto metroch ďalšia, tak som na ňu už pri príchode zvolal twenty five girls. Ihneď pochopila, že jej ponuka nás neprekvapí. Hanbil som sa opýtať či tie krajšie v ostali v podniku alebo výkvet prezentujú doteraz videné. Absencia atraktivity nás poslala spať.

Na druhý deň sme vyrazili do stredovekého hradu Malbork. Je to najväčší tehlový hrad na svete a jeho celá rozloha je polovica Vatikánu. To Peter spoznal po dve a pol hodine exkurzie, keď sa namiesto hlavnej časti rozhodol ísť do najbližšej reštiky. Ja som vytrval ešte hodinu, aby som mal všetko dôležité napozerané. Cesta sem nám trvala z mesta hodinu a nevybral som ani diaľnicu ani cestu pre motorové vozidlá, ale najkratšiu okresku, ktorá mala byť len o pár minút dlhšia než najrýchlejši variant. Pár diaľnic je v Poľsku platených prostredníctvom mýtnic, ale tie sme po tejto ceste nestretli. Rýchlostné cesty sa veľa krát diaľniciam podobajú, ale sú tam relatívne časté obmedzenia rýchlosti, ktorým som nerozumel. Najviac ma miatla 70-ka do každého mierneho stúpania cez horizont. Z druhej strany cesta pokračovala bez nástrah a zákrut. Zrejme je to preto, aby sa autá nesnažili predbiehať do kopca a neohrozili tak protiidúce autá, ktoré sa na horizonte zrazu z ničoho nič objavia. Nevedel som odhadnúť či mám spomaliť alebo ísť tempo väčšiny áut, ktoré ostalo nezmenené. Vyhodnotili sme to tak, že pôjdeme ako ostatní a hádam je pokuta za 20 kilometrové prekročenie rýchlosti prijateľná. Žiaden radar na nás počas celého Poľska nezablikal a dokonca sme nevideli ani žiadnu hliadku. Ale späť k okreskám. Tie sú celkovo v dobrom stave, ale pretože je Poľsko jedna veľká rovina, tak sú to prevažne dlhé rovinky a žiadne serpentíny, takže zabávať sa dá iba predbiehaním. Keďže máme trojlitrový benzín, tak sme to boli skoro vždy my, kto rozhodoval či sa predbiehať bude alebo nie. Po cestách chodí dosť poľnohospodárskych strojov a dedinčanov presúvajúcich sa z dediny do dediny, takže bolo čo robiť. Máme automatickú prevodovku, kde sa dá zvoliť trojrýchlostný alebo štvorrýchlostný automat. Ten štvorrýchlostný sa hodí viac na diaľnice a pokojnú jazdu bez zmien rýchlosti, lebo do vyššieho stupňa preraďuje už nižších otáčkach. Auto je teda ešte tichšie ako normálne, zrejme má menšiu spotrebu, ale chýba mu dynamika. Trojrýchlostný automat prehadzuje až pri otáčkach dávno nad 3000, takže sa tam už prejavuje sila nášho motora a trochu zvýšený hluk spolu s rýchlejším zrýchlením mi dáva pocit istoty pri všetkých predbiehaniach. Vôbec neviem či je to správne, lebo som fanúšik manuálnej prevodovky a v automatoch viem jazdiť, ale nevyznám sa v nich. Predbiehanie riešim tak, že až ku autu sa priblížim na 4 rýchlostnom automate pred predbiehaním zaradím trojrýchlostný a predbieham autá ako raketa. Dokonca aj pribrzďovanie riešim rovnako. Ak sa približujem k autu, tak namiesto pribrzdenia si prehodím zo 4 rýchlostnej automatiky na trojrýchlostnú a motor začne brzdiť auto. Dajte mi prosím vedieť, ak sa to tak nemá či dokonca nesmie robiť. Ale keďže sa mi to páči, tak to aj tak budem robiť po svojom.

Štvor a trojrýchlostná prevodovka

Prvá ozajstná hranica ďalší deň pri ceste do Kaliningradu medzi Poľskom a Ruskom. Poliaci nás z EÚ vypustili za pár sekúnd, ale Rusi si na nás posvietili. Pri prvej závore len skontrolovali či máme pas a víza, pred druhou sme už videli ako rozoberajú auto pred nami. Keď nás vpustili do jamy levovej, tak mi prvý panák vzal oba pasy a doklady od auta spolu s vodičákom. Keďže sme pre nich boli exotickí cudzinci, tak sa rozhodli, že vstupné tlačivo k autu nám vypíšu cez počítač v azbuke oni. Priebežne sa ma pýtali na rôzne údaje až sa ma nakoniec opýtal, koľko stoji naša Honda. Pozrel som sa mu do očí a hovorím: „Tritisíc päťsto osemdesiat dva eur a päťdesiat sedem centov.“ Ostal tak zmätený, že si pamätal iba tých 57 centov. Keď som mu to zopakoval, tak to zaokrúhlil na 4000 a bolo. Lenže keď mi dal tlačivo neskôr na kontrolu, tak tam bolo napísané už 40 000 eur. A k tomu tam bolo napísané, že sme prišli zo Slovinska a nie Slovenska. Krajiny vyriešil tak, že to vyhlásil za nepodstatnú chybu a k 40000 pripísal perom ešte jednu nulu a rozdelil desatinnou čiarkou: 40000,00 eur. Takto vypísané som to vzal k ďalšiemu okienku len o 10 metrov ďalej, kde ma ženská zhulákala ako si to predstavujem takto prepisovať cenu. Dôvodil som, že to písal jej kolega. To nejako uznala, ale pochybnosť už u nej ostala. Medzitým nám ďalší dvaja rôzni panáci prezerali auto. Kufor, interiér, motor. Prvý sa pozeral na druhého, ako to robí a keď sme sa posunuli o pár metrov, tak to urobil ešte aj on. A pretože stopovacieho psa zaujalo iba naše jogurtové mlieko vo dverách auta, tak mi vrátili môj pas s ďalšími dokladmi a poslali nás kade ľahšie. „Heeej a kde je druhý pas“?, „Veď sme Vám ho už vrátili“, „Hovno, hovno, stará mama, nám ste nič nedali a švihajte ho vrátiť“. „Pozrite sa v aute“. Tak sme ho formálne prezreli, ale samozrejme nikde nebol. Keďže pasy prešli asi tuctom rúk, tak začalo veľké hľadanie a telefonovanie kolegovi, ktorý šiel medzitým na obed. Peter zúril a ja som ho upokojoval, že to nie je až také zlé, lebo môj pas máme. Z nejakého dôvodu to nepomáhalo. To sa už prevádzka hranice zastavila a okrem služobného psa hľadali pas všetci. Keďže sme už my nemali kde hľadať ďalej, tak som si vložil ruky do vrecka. A tým sa pas našiel. Úuuuuuuuuups. V histórii Poľsko-ruskej hranice ešte nikto nevyšiel tak maličký ako ja. Pre istotu som sa ospravedlnil aj hraničnému kameňu. Rusi sa smiali a my sme pálili kade ľahšie ako nám navrhovali pred desiatimi minútami. Aby som nezabudol, mám fantastickú schopnosť strácať veci, kľúče od bytu mám aj u susedov a chodím tam ako na klavír, pokiaľ mi kreditka nechýba mesiac, tak ešte nevolám do banky a koľkokrát som niekde nechal mobil nezrátam.

V Kaliningrade sme bývali v Múzeu svetového oceánu na výskumnej lodi Vitiaz. Tá sa plavila už sto rokov pred mojím narodením v Tichom oceáne. Hoci sme mali kajutu superior s vlastným menom Jules Verne, tak dlhšie bývať by nás tam veľmi nebavilo Loď bola do šiestej večer plná návštevníkov. My sme sa tam prechádzali popri nich ako starí morskí vlci čo opovrhujú suchozemskými krysami. Ale inak je Kaliningrad príťažlivý ako špinavá vaňa.

Loď Víťaz a kajuta Jules Verne

Ráno sme preto vyrazili na sever. Hranicu sme tentokrát zvládli bez faux pas. Litvu sme okrem zastávky na kávu len prefrčali a hoci sme mierili na Rigu, tak pred mestom sme to stočili na prímorské mesto Jurmala. To mi odporúčil len deň pred tým kamarát cez Viber a keďže som našiel pekný rezortný hotel so SPA, tak sme upravili naše plány. Hotel bol ukrytý v ihličnatom lese, len asi 150 metrov od mora a vstup s recepciou vyzerali na úrovni. To už sa o izbe povedať nedalo. Jasné, bolo to lepšie ako vysokoškolský internát, ale nič konkrétne sa pochváliť nedalo. Bazén je mimo hlavnú sezónu zatvorený a pred dvomi rokmi postavené športové centrum otvoria už na jeseň. A zo SPA bolo zrazu Bed and Breakfest. Vybrali sme sa k moru a odporúčanej reštaurácie na pláži. Neviem či mali v ten večer zľavu všetci čo došli s malými deckami, ale ak áno, tak okrem nás mali zľavu všetci. Nie som rodič a preto nemám ovládač vypnutia hlasitosti na detský krik. V opičárni v ZOO je tichšie. A všetci rodičia sa tvárili, že je všetko v najlepšom poriadku. Síce to zrejme nebola vyhlásená súťaž, ale všetky bojovali o titul najhlučnejšie dieťa dňa. Tie, čo už nevládali kričať aspoň búchali s hocičím po stole, samostatnou kapitolou boli bežci po reštaurácii. Dal som si zabaliť jedlo a šli sme preč. To už bolo trištvrte na desať večer, ale slnko bolo stále vysoko nad morom. Bolo to absurdné. Počkali sme do desiatej pri mori, ale stále bolo vidno ako za bieleho dňa. Páčilo sa nám to. Dohodli sme sa, že tu ostaneme ešte jednu noc.

Hondička o desiatej večer a itinerár